sobota 25. septembra 2010

Karpathia - Urheimat: Volanie Havranov (2009)




Moja recenzentská práca po kratšej prestávke pokračuje ďalším albumom slovenskej scény, a to znova takým, ktorého recenzie sa objavili na viacerých českých a slovenských stránkach venovaných undergroundovému metalu, a ktorý aspoň do istej miery oslovil a tiež aj rozdelil slovenskú poslucháčsku obec. Ide o debutový a zatiaľ jediný album kapely Karpathia, jedného zo známejších slovenských blackmelových zoskupení a člena organizácie U.B.M.R, ktorá sa okrem toho dosiaľ prezentovala ešte jedným EP-éčkom a jedným splitkom. Už zoznam projektov, na ktorých sa členovia zostavy Karpathie podieľali alebo aspoň hosťovali napovedá, že by malo ísť o skúsených hudobníkov, ktorí by spoločným úsilím mali byť schopní posunúť kvalitatívny strop slovenskej produkcie. Tomu by malo nasvedčovať aj vydanie pod hlavičkou kanadského Morbid Winter. Poďme sa teda spoločne presvedčiť či je to skutočne tak.

Ak máme začať s charakteristikou, prejav Karpathie bol často prirovnávaný k velikánovi scény – nórskej kapele Emperor, konkrétne jej skoršej tvorbe. Karpathia, rovnako ako Emperor kdesi v polovici deväťdesiatych rokov produkuje rýchly black metal využívajúci klávesy a inšpiráciu vychádzajúca z nórskej legendy v spôsobe rifovania a skladania rifov sa aj naozaj prejavuje. Podobnosť by sa našla aj v zvukovej stene, ktorá sa nám tu miestami objavuje, podobne ako na Nightshade Eclipse (zvukovej stránke sa budem venovať obšírnejšie neskôr). Podľa môjho názoru je však prístup Karpathie o čosi menej atmosférický, viac priamočiary a spôsobom použitia klávesov a občasného objavenia sa blackthrashových riffov (napríklad v šiestej skladbe) mi chvíľami na myseľ prichádza aj iná nórska kapela – Gehenna, konkrétne v období druhého a tretieho albumu. Oproti obom spomínaným sa potom Karpathia líši tým, že je „šmrcnutá“ niečím, čo sa obvykle označuje ako pagan.

Desiatku predvedených skladieb otvára Prastará krv slúžiaca v podstate ako intro a je aj vhodným úvodom do celého albumu, keďže obsahuje všetky jeho typické znaky: rýchlosť, dostatočne silné a originálne melódie, využitie kláves aj zdvojenie gitár, no na druhej strane aj jeho najväčšiu slabinu, ktorou je zvuková stránka. Jednotlivé elementy sú zvukovo nevyvážené a nad všetkým hlasitosťou prevládajú bicie, ktoré v rýchlych pasážach vytláčajú ostatné nástroje na okraj, kde sa musia biť o svoje miesto pod slnkom. To nám chvíľami vytvára spomínanú zvukovú stenu, v ktorej sa potom na škodu celého albumu strácajú spomínané zdvojené (či strojené) melódie. Od skladby k skladbe sa tiež mení hlasitosť niektorých nástrojov – zvlášť spozorovateľné je to u basy.

Prechádzame k druhej skladbe Zabudnuté hodnoty, a chcel by som uviesť moju druhú, poslednú vážnejšiu výhradu voči tomuto albumu, tentokrát týkajúcu sa kompozície. V tejto, ale aj niektorých ďalších skladbách, je na môj vkus príliš veľa páuz spojených s rytmickou zmenou, čo niekedy rozbíja celok. Nie je to až také markantné ako v prípade Thunderbolt – Clouds over Dark Majesty, no aj tak materiál miestami obsahuje dosť veľa takýchto zlomov, aby to dokázalo rušivo pôsobiť na poslucháča.

Album pokračuje azda najznámejšou skladbou Karpathie – Stronghold of Wotan Wolwes, ktorá má z celého albumu aj najbližšie k označeniu „pagan.“ Nasleduje temnejšie ladená pieseň S posledným lúčom Slnka s inštrumentálnou pasážou v strede a klávesové intermezzo V plameni zatmenej pravdy, ktoré pripomína tvorbu Emperoru viac než ktorákoľvek z gitarových skladieb. Zo zvyšných skladieb by som zvlášť vyzdvihol šiestu Karpatskú hmlu a deviatu Volanie havranov. V prvej z nich je množstvo zaujímavých hudobných nápadov, no znova až príliš veľa rytmických sekov, ktoré kazia výborný dojem z nej. Volanie havranov považujem za zďaleka najvydarenejšiu kompozíciu z celého albumu. Po kratšom klávesovom intre sprevádzanom týmito milými operencami sa nám v nej Karpathia predstavuje v tom najlepšom svetle.

Album uzatvára outro Stronghold of Night Wolves, v podstate akustická parafráza Stronghold of Wotan Wolwes. Tento nápad plne schvaľujem, posilňuje celkový dojem albumu ako zmysluplného celku, v ktorom má každá pieseň svoje miesto, na čo kapely často zabúdajú. Čo však u tejto skladby neschvaľujem je jej prevedenie – viackrát takmer stíchne akoby už končila a následne pokračuje ďalej, čo vyvoláva dojem zbytočného naťahovania. Album by rozhodne o nič neprišiel, ak by bola skrátená o nejaké dve-tri minúty.

V krátkosti ešte zhrniem inštrumentálnu stránku albumu, ktorá podľa môjho názoru úplne zodpovedá forme a vo všeobecnosti kvalitným hudobníckym výkonom nie je čo vytknúť. Kvalitné je aj obrazové spracovanie a na dobrej úrovni je aj textová stránka.

Na záver si dovoľujem povedať, že napriek zvukovým a tiež aj menším kompozičným nedostatkom ide o jeden z doterajších vrcholov slovenskej blackmetalovej tvorby. Zostáva len držať chlapcom palce, aby svoje dobré meno na budúcom (už v štúdiu nahranom) albume potvrdili a prišli s materiálom, ktorý sa v ešte širšej miere dokáže presadiť aj na medzinárodnej scéne.

Hodnotenie: 78 %

Napísal: Draconis

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára