pondelok 6. júna 2011

Nothgard – Warhorns of Midgard (2011)


Pohanskí bojovníci Nothgard pravdepodobne mnohým povedomí nebudú zdanie však klame a nemeckých hudobníkov by niektorí mohli poznať ešte pod bývalým menom Nordavind. Nothgard vydali pod novým názvom tohto roku svoju prvotinu s názvom Warhorns of Midgard. Dielo je plnohodnotným albumom, vydaným pod labelom Black Bards a obsahuje 12 skladieb plných energie a živelnosti príznačnej pre dnešnú modernú vlnu „pagan“ metalových kapiel.

Mojím označením „moderná vlna pagan metalu“ to ale nemyslím práve ružovo, pretože pod touto nálepkou myslím okrem iného aj dnešný trend kopírovania, umelého zvuku a absencie originality a vážnosti u skupín spadajúcich pod túto sféru. Moje obavy sa nanešťastie potvrdili a Warhorns of Midgard znie od svojich prvých momentov ako niečo, čo sme tu už priam stokrát mali. Tisíc ráz prevarená voda s podobou zdanlivých „hviezd“ žánru ako Ensiferum, Finntroll či Turisas. Relatívne vyumelkovaný zvuk gitár občasne dopĺňaný zvukom kláves a ľudovými nástrojmi, tiež znejúcimi synteticky stretávame už v úvodnej Lex Talionis. Vokál je kvalitatívne v poriadku no takisto sa nevymedzuje z más akousi štipkou originality. Podobne to je aj s ďalšími skladbami, svetlým bodom však môže byť miestami veľmi pekne vytvorený dojem epickosti . Textová stránka diela taktiež nestojí poriadne za zmienku, texty piesní sa totiž dotýkajú klasických tém pre tento žáner ako pohanstvo, mytológia, boje. Negatívom, na ktorý chcem poukázať, je na textoch ale to, že všetky sú bez akéhosi hlbšieho zmyslu, tak ako to je pre kapely tejto trendovejšej strany žánru žiaľ zvykom.

Poďme ale späť k hudobnej stránke materiálu. Po štyroch energických, bojovných piesňach pomerne rovnakých a riadne neoriginálnych prichádza na rad, aby sa nepovedalo zlom v podobe kúsku bez elektrických nástrojov s názvom Shadows Arise, a práve pri tejto „predelovke“ som osobne po prvýkrát počas počúvania zacítil skutočnú atmosféru, zanechávajúcu dobrý dojem. Po nej nasleduje ďalšia Blackened Sky, ktorá sa znova o čosi vymyká spod priemernosti prvých skladieb, začiatok piesne je skutočne honosný a za zmienku stojí aj zaujímavé striedanie nižšieho a vyššieho škreku. V podobnom nabitom a rýchlejšom tempe pokračuje Victory, Warhorns of Midgard, Spirit a ďalšie. Zo spomenutých skladieb ma najviac zaujala Spirit, ktorá obsahuje viaceré zmeny tempa, výbornú vokalizáciu a celú ju zakončuje humorné gesto speváka, ktorým sa, ale nechajte prekvapiť pri počutí. Nasledujúce skladby znova patria k neoriginálnej, slabšej šedi až po poslednú Ragnarök, až po koniec koncov.

Ako celok ma v konečnom dôsledku Warhorns of Midgard neoslovil skoro vôbec. Za svetlú časť albumu pokladám jedine stred diela a pieseň Spirit, tiež mi na diele vadili dosť často gýčové gitary, snažiace sa o hocijaké oživenie a zaujímavosť, no výsledne to vždy vyznelo prekomplikovane, neprofesionálne a detinsky. K negatívam by som pridal aj už viackrát spomínanú absenciu originality a opičenie sa po iných kapelách, aby som však len nehundral vyzdvihnem schopnosť albumu občas nečakane prekvapiť, epické výpady a zlomovú inštrumentálku.

Hodnotenie: 57 %

Napísal: Zoreslav

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára