streda 10. augusta 2011

Fear of Eternity – Toward the Castle (2005)



S talianskou metalovou scénou nemám zatiaľ takmer žiadne skúsenosti, no na odporúčanie niektorých ľudí som si vyhľadal atmosfericko blackmetalový jednočlenný projekt s prvkami depressive blacku - Fear of Eternity. Vedie ho Andrea Tilenni a projekt vznikol v roku 2000. Za ten čas sa skutočne činil, čomu svedčí jeho bohatá diskografia, ktorá sa skladá z piatich štúdiových albumov a jedného dema. Toward the Castle je prvý štúdiový album.

Zakladám si na prvom dojme a v tomto prípade nebol veľmi dobrý. Intro „Departure“ znelo ako soundtrack ku nejakej hre na game boy (prvý ma napadol Super Mario). Tvorba Fear of Eternity je plná klávesov a práve v tomto intre boli neskutočne umelé. Znelo to otrasne, a tak som v bolestiach tú minútu aj šestnásť sekúnd už nejako prečkal. Zaraz som zistil, že tie umelo znejúce klávesy sú na celom albume. Našťastie je to tak päťdesiat na päťdesiat. Niektoré keyboardové pasáže sú vynikajúce. Čo ma ďalej sklamalo boli bicie. Sú chabé a celú hudbu by som si vedel predstaviť aj bez nich, pretože ich človek ledva počuje. Gitarové riffy sú ťahavé a opakujúce sa. Vytvára to dojem, akoby všetky nástroje okrem keyboardu boli len pozadie a keyboard so spevom niesli hlavnú melódiu.

Čo treba pochváliť je vokál. Nie je zbytočne „evil“ ani zbytočne uplakaný (ako často v DSBM býva). Je to ako také echo z iného sveta. Dalo by sa to prirovnať k prvým albumom Nocturnal Depression bez toho nádychu depresie. Počuť ho veľmi dobre, nezaniká v tých všetkých nástrojoch ako napríklad v tvorbe Xasthur a celý čas počuť ozvenu, ktorá hlasu dodáva taký pravý temný pocit. Ako keby ste počuli nejaké výkriky z jaskyne. Ďalej samozrejme tie vydarené klávesy. Napríklad v piesni „Crying“ je takmer po celú dobu tá istá melódia, ale je tak chytľavá, že vám ostane hrať v hlave ešte zvyšok dňa. Hra klávesov nie je nijak progresívna, skôr jednoduchá, no funguje to. Poslucháča to zaujme a odradí od ostatných nástrojov, ktoré by mohli potenciálne zničiť dojem. Zaujímavá je tiež pieseň „The Valley of Sadness“ v ktorej snáď po prvýkrát vylezú gitary z pozadia a s keyboardom a spevom si to pekne podelia. V tejto piesni vychádzajú na scénu aj „čisté“ vokály, ktoré melancholickú príchuť skladby dokonale dotvoria. Album uzavrie ambientná skladba „Illusion of Purity“, ktorá je zároveň aj najdlhšia zo všetkých. Je plná zvláštnych zvukov, ktoré sa dajú len ťažko identifikovať v pozadí klávesy hrajú tichučkú melódiu a v druhej polovici skladby kde-tu vyskočia veľmi ostré tóny, ktoré sa na prvé počutie zdajú skôr na obtiaž, no potom si poslucháč uvedomí, že tam vlastne veľmi dobre pasujú.

Nakoniec, Toward the Castle je zaujímavé dielo plné emócií a pochmúrnej, smutnej atmosféry. Album má už nejaké tie roky, takže chyby v splývaní nástrojov a v umelo znejúcich klávesoch môžu byť spôsobené zlou kvalitou nahrávania. Po hudobnej stránke je to priemerné dielo, po atmosferickej nadpriemerné.

Hodnotenie: 55 %

Napísal: Blackraven

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára