piatok 18. februára 2011

I Shalt Become - Poison (2010)


Americká kapela I Shalt Become je pojmom, ktorý sa na blackmetalovej scéne prezentoval už dávnejšie. V druhej polovici deväťdesiatych rokov vydali Burzumom značne inšpirovaný materiál Wanderings a pod alternatívnym názvom demáč In the Falling Snowfall, aby následne zmizli z očí a pamäte väčšiny fanúšikov. Po takmer desaťročí nefunkčnosti prišlo na rad znovuvydanie už spomínaného dema, tentokrát s remastrovaným zvukom a dvomi novými materiálmi: Requiem a Pendle which trials. Návrat jednočlenného projektu bol undergroundom spočiatku oslavovaný, no spomínané nové albumy znejúce príliš ako typická DSBM produkcia nedosiahli ani zďaleka úroveň svojich predchodcov. Po ich chladnom prijatí sa aj mne osobne zdalo, že S. Holliman už nemá čo zaujímavé ponúknuť, podobne ako niektoré iné nedávno vzkriesené kapely (Limbonic Art, Absu, ...).

V takomto duševnom rozpoložení som prijal správu o novom materiáli I Shalt Become, ktorý s názvom Poison vyšiel pod hlavičkou Moribund Records v júni minulého roku. Už na úvod mojich ďalších hodnotení, som prinútený konštatovať, že ide oproti obom albumom nahraným po návrate k tvorbe o značné zlepšenie. Je trocha škoda, že neprišiel pred nimi v dobe, keď bol o tvorbu kapely väčší záujem a bola prijímaná menej kriticky. Určite by sa bol dočkal väčšieho ocenenia.

Vráťme sa však späť k hudbe. Poison je typickým albumom ISB tým, že je postavený na pomalších tempách a znepokojivej atmosfére, ku ktorej prispieva aj miestami ľahko nepríčetne znejúci vokál. Za tým nezaostávajú ani texty, ktoré prinášajú fragmenty našej reality so všetkým jej utrpením a absurdnosťou vyzerajúcich ako scény z gotických hororov a apokalyptických fantázií. Narozdiel od typických DSBM sa ISB hudobne ani textovo neprepadá do sebaľútosti skôr vytvára priam očistný katartický zážitok na spôsob antických tragédií. Oproti minulosti sa nezmenil ani gitarový prejav, ktorý v niektorých momentoch piesní ako Harlow´s Vertical Chamber Apparatus pripomína svojou melanchóliou starý Burzum. Výrazným oživením je však využitie orchestrácií. S. Holliman už v minulosti experimentoval s uplatnením klávesov, no použitie tak širokej škály hudobných nástrojov v tak komplexnom spracovaní je podľa mňa v metalovom UG novinkou. Narozdiel od bombastických gotikov ako Dimmu Borgir tu orchestrácie neslúžia na zakrytie vlastnej kompozičnej neschopnosti pozlátkom, ale zohrávajú skutočnú úlohu pri rozvíjaní hĺbky hudobnej myšlienky. Ich slabšou stránkou je však trochu plochý zvuk, ktorý na prvé počutie prezrádza, že ide o sample.

Ak mám byť aj trochu kritický, problémom albumu je to, že časť kompozícií je značne zameniteľná, ľudovo povedané: na jedno kopyto. Dokonca by sa snáď dalo hovoriť o hudobnej vate. V tomto má prsty iste aj kompozícia, keď niektoré skladby sú len opakovaním tých istých hudobných nápadov dokola. Nič podobne extrémne, ako máme možnosť vidieť u niektorých klonov Burzumu, ktoré síce kopírujú formu jedna radosť, ale nepochopili obsah, no každopádne to môže občas vadiť. Predsa však kvôli tomu zostáva obrovský potenciál Poisonu do istej miery nevyužitý. Ako ho využiť čo najlepšie vystihujú skladby ako už spomínaná Harlow´s Vertical Chamber Apparatus, zákopová mizéria No Quarter at the Somme, Finest Cut of the Scalpel či posledná Absolve me s momentmi navodzujúcimi ilúziu hudby reprodukovanej gramofónom do akéhosi hororovo pôsobiaceho priestoru. Pieseň nakoniec vyústi až do triumfálneho záveru, ktorý znie vzhľadom na zvyšok albumu snáď až neprimerane.

Môžem len vysloviť nádej, že S. Holliman sa rozhodne v tomto smere pokračovať aj do budúcnosti, pričom bude schopný využiť možnosti, ktoré orchestrácie poskytujú ešte k lepším výsledkom. Napriek jeho nedostatkom beriem Poison ako veľký prísľub pre budúcnosť UG blacku.

Hodnotenie: 79 %

Napísal: Draconis

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára