nedeľa 9. januára 2011

"Moje meno napísané krvou na nebesiach" alebo to najlepšie z warmetalovej scény uplynulého roku.


I dreamt of blood and iron 
Of a storm of twisted flesh 
Of a god that wills my hand 
To be his judgement 

And do you understand the rage 
It will silence and deafen 
And curse the slaves of men 
For they are the slaves of all 

This vision was in black and white 
Soundless, dust, weathered hands crack the dial 
A man hangs from the boughs and they beat him with sticks ...


(Blood Revolt- My Name in Blood Across the Sky)

Posledné roky priniesli podľa mňa čerstvý vietor do undergroundovej scény. V black metale sa objavilo zopár nahrávok od starších (Beherit, Nazxul, Avzhia, Gontyna Kry, Averse Sefira, Nitberg), ale i nových kapiel (predovšetkým Midnight Odyssey), ktoré dokázali svojou hudbou nielen napodobiť formu, ale aj obsahom a duchom svojej tvorby sa vyrovnať scéne deväťdesiatych rokov. To isté možno povedať o novej vlne okultného deathu (Cruciamentum, Disma, Grave Miasma) či o návratových albumoch starých kapiel ako Asphyx alebo Divine Eve. A napokon, zahanbiť sa nedal ani mladší súrodenec týchto dvoch žánrov. Popularita war metalu závratne stúpa a warmetaloví nadšenci museli mať posledné dva roky sviatok takmer každý mesiac, keďže vyšlo viacero albumov legiend žánru, ale aj nových talentovaných zjavov. Medzi inými vydali svoje nahrávky: Revenge, Kerasphorus a posledne Diocletian.


No v dnešnom výbere toho najlepšieho obídu tieto kapely naprázdno. Zo všetkých warmetalových útokov ma najviac oslovil Spear of Destiny od kanadských veteránov Ouroboros a Indoctrine od nového zjavu na scéne, kanadsko-írskych Blood Revolt. Nové je však v tomto prípade len meno, pretože zostavu tvoria osvedčené zjavy známe z kapiel ako Axis of Advance/Sacramentory Abolishment, Revenge a Primordial.


Ako prvých si zoberiem na mušku Ouroboros. Kapelu som si všimol už pred niekoľkými rokmi, keď sa prezentovala niekoľkými demáčmi, dvomi veľmi sľubne znejúcimi EP - éčkami a splitom s fínskou hordou Horna. Potom však všetko išlo k ľadu a objavili sa správy, že líder kapely Ryan Page išiel do rekreačného strediska, kde si istý čas užíval na útraty kanadskej vlády. Po jeho návrate sa Ouroboros rozpadol a svoju tvorivú energiu nasmeroval do svojej novej kapely – A.M.S.G. Popri tom však predsa došlo aj na vydanie dnes recenzovaného materiálu, ktorý bol podľa všetkého nahraný už pár rokov dozadu.

Spear of Destiny nesie charakteristickú pečať tvorby Ouroborosu – chaotické warmetalové bicie, agresívne riffy, miestami až psychopatické škreky a militaristickú atmosféru. To síce v kanadskej produkcii nie je nič nové, no šialenci z Alberty dávali do svojho prejavu vždy viac než len recyklované riffy ukradnuté z dielne Blasphemy. Vyslovene unikátna je ich schopnosť z chaosu a deštrukcie vytvoriť silné a pôsobivé obrazy. Žiadna z ich piesní nie je limitovaná len na drtivé linky, ktoré sa vyrovnajú Blasphemy, starému Beheritu alebo Demoncy, pretože všetky navyše smerujú k zaujímavému melodickému vyústeniu, ktoré chvíľami tromfne aj to najlepšie zo starej tvorby Gorgorothu.

Všetko to ďalej dopĺňa primerane surový, ale čitateľný, silný zvuk a sample dotvárajúce piesne venované kombinácii okultných a vojnových tém. Pre fanúšikov Alcestu a všetkých ďalších pop-blackových zástupcov „fundergroundu“ to iste bude hudobne aj textovo silná káva. Pre fanúšikov warmetalu, ale aj tých, ktorí hľadajú veci ďaleko vzdialené rádiovému konzumu, absolútne odporúčam aspoň vypočutie skladieb ako Annihilate, Subjugate, Desecrate alebo Hail the Conquering Ones.

Blood Revolt možno zaradiť ku trochu odlišnej šablóne. Aby som bol konkrétny, iste neutaja hudobnú podobnosť s bývalou kapelou časti ich zostavy – Axis of Advance, alebo, ak chcete, s deathmetalovou veličinou Order from Chaos, ktorými bol Axis inšpirovaný. Podobne ako pri Ouroborose tu máme rýchle a chaotické bicie, len snáď ešte o čosi rýchlejšie. Gitarové riffy sú tak, ako to bolo aj v minulosti u týchto hudobníkov zvykom, zahrané vyslovene precízne napriek ich technickej náročnosti.
Zvuk je oproti Spear of Destiny prepracovanejší, menej zastrený a svojimi basovými linkami sa pohybuje v deathmetalových vodách.

Jediným významným posunom oproti minulosti AoA sú vokály. Nemtheanga predvádza presne to, na čo sme u neho zvyknutí z  Primordialu. Popravde, kombinácia čistého vokálu s takouto hudobnou produkciu ma v prvých momentoch prekvapovala, ale po pár vypočutiach oceňujem spevácky výkon, ktorý zvlášť pomalším pasážam ako napr. tej v piesni Dead City Stare pridáva na atmosfére. Zaujímavý výsledok spev prináša v Martyrs Brigade asi najprístupnejšej a najchytľavejšej piesni albumu. S charizmatickým Írom prišla aj zmena v textovom obsahu. Tentokrát žiadne Hviezdne vojny, ale výjavy z budúcnosti po kolapse civilizácie. Už názvy piesní ako My name in blood across the sky, Dead city stare alebo aj God´s Executioner svedčia o tom, že z pohľadu Blood Revolt sa neblížime k fáze, kde spoločne budeme kráčať po ružových obláčikoch ruka v ruke, ale skôr k svetu, kde budeme na seba hľadieť cez zameriavače našich zbraní uprostred industriálnych ruín.

Jediným menším negatívom môže byť to, že sa toho po hudobnej stránke oproti Axis of Advance (či vlastne Sacramentary Abolishment) až tak veľa nezmenilo a chlapci sa trochu vykrádajú. Na druhej strane si netrúfnem spochybniť pôsobivosť piesní ako Dead city stare, pretože to môže patriť k umeleckým vrcholom ich doterajšej tvorby.

Je pre mňa ťažké vybrať víťaza z tejto dvojice, definitívny súd nechám na poslucháčov a ich osobné preferencie. Za seba môžem povedať, že obe nahrávky na mňa urobili dojem a sú hodné zháňania originálky.

Hodnotenie: 87 %

Napísal: Draconis

1 komentár:

  1. Super článek!
    Pre fanúšikov Alcestu a všetkých ďalších pop-blackových zástupcov „fundergroundu“ to iste bude hudobne aj textovo silná káva.

    Nádhera, hehe

    OdpovedaťOdstrániť