Fanúšikovia kapiel z „východného bloku“ musia byť po hudobnej stránke s posledným rokom spokojní, keďže viaceré z ich obľúbených kapiel prišli s novým materiálom. K Viteru, Temnozoru a Nokturnal Mortum, sa koncom tohto roku pripojila aj ukrajinská formácia Dub Buk. Novinku kapely, nejednému slovenskému fanúšikovi známej predovšetkým z albumov Rus ponad vse a Idu na Wy, Mertvi soromu ne imut vydal nedávno poľský label Eastside.
Môžem povedať, že k predošlej tvorbe kapely mám vcelku pozitívny vzťah, aj keď nikdy u mňa nešlo o vyslovene srdcovú záležitosť. Dub Buk na nich prezentovali materiál pomerne typický pre ukrajinskú scénu – klávesy využívajúci black metal s folkovým nádychom, no napriek tomu si spolok udržiaval originalitu a podľa mojej mienky značne prevyšoval väčšinu domácej tvorby.
Na aktuálnom albume do značnej miery venovanému kozáckej histórii Ukrajiny však oproti minulosti došlo k značným zmenám. Od prvej piesne je predovšetkým na spôsobe gitarového hrania, ale aj celkovej skladbe riffov badateľný veľký vplyv starého thrash metalu. Povedal by som priamo vplyv kapiel ako Destruction (napríklad nosný riff štvrtej piesne je ako vystrihnutý z tvorby tejto nemeckej legendy), hoci pri niektorých piesňach (ako úvod v dvojke Kiyvskij raich) by to pokojne mohol byť aj Megadeth. Na úkor tohto nového prístupu padla časť pôvodnej melodiky a rovnako sa tak do veľkej miery vytratili aj klávesy, ktoré sa v porovnaní so staršou produkciou objavujú podstatne sporadickejšie. Folkovo ladené pasáže by ste hľadali na Mertvi soromu ne imut márne.
Osobne sa považujem za fanúšika black/thrashu, ale v prípade štýlovej zmeny u Dub Buku si nie som celkom istý, či išlo o správne rozhodnutie. Prejav je síce agresívnejší ako v minulosti, ale pri väčšine skladieb (snáď s výnimkou Sožalenie – grech) sa aj tak agresivitou nedokáže vyrovnať kapelám ako Aura Noir, Urgrund či Gospel of the Horns, ktoré neváham zaradiť medzi vrcholy žánru. Ani po stránke originality to nebude nič slávne, keďže veľká časť tohto albumu bola nová naposledy asi tak v roku 1987.
Napriek tomu má album svoje silné momenty, dá sa povedať, že niečo zaujímavé sa udeje v každej piesni. Škoda len, že nad týmito chvíľami prevažuje množstvo hudobnej vaty, akú dokáže naservírovať aspoň polovica metalových kapiel. Medzi najvydarenejšie piesne by som zaradil úvodnú Baťko kľatv, trojku Sverčelovieku... a predposlednú Syn stepiej asi najlepšej skladby albumu. Za veľké pozitívum neváham označiť zmenu zvuku, ktorý je oveľa hutnejší a presvedčivejší ako kedykoľvek predtým. Trúfam si povedať, že po tejto stránke je nahrávka jeden z najlepších materiálov, aké som si v poslednom čase mohol vypočuť.
Pri záverečnom hodnotení musím povedať, že sa mi novinka od Dub Buku nedostala pod kožu. Mertvi soromu nejmut nie je materiál vyvolávajúci u poslucháča zúfalstvo alebo nudu, ale od Ukrajincov by som po ich predošlých počinoch očakával viac než len solídny nadpriemer, ktorý vo mne zanechal trochu rozpačité dojmy.
Hodnotenie: 70 %
Napísal: Draconis
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára