Pohanský black metal z Bulharska nie je v našich končinách práve na dennom poriadku, preto mi bolo cťou dostať sa k recenzovaniu bulharského projektu s názvom Svarrogh podľa slovanského boha Slnka. „Skupina“ je aktívna od roku 2001 a jej stvoriteľom a jediným tvorcom hudby je človek menom Dimo Dimov. Tento jednočlenný projekt má za sebou na moje počudovanie celkom dosť vydaní, čo sa týka plných albumov na konte ich má zatiaľ presne päť. Žánrovo sa teleso od počiatku zameriavalo na Raw BM s ľudovými prvkami, no od albumu Balkan Renaissance roku 2007 sa tvorba označuje škatuľkou Neofolk.
Z bohatého arzenálu sa ku mne dostal už pomerne starší album Kukeri, vydaný v roku 2006 pod hlavičkou Heavy Horses Records. Po pravde som na začiatku od tohto nie veľmi známeho mena neočakával veľa. V nasledujúcich riadkoch sa ale dozviete, či boli moje obavy na pravom mieste.
Album otvára akustická skladba The Pashovi Cliffs, ktorej dominuje zvuk mandolíny, ktorá je dôležitým prvkom aj vo väčšine ďalších piesní. Podstatné je spomenúť aj šepkajúci vokál, pôsobiaci tajomne a jemne mysteriózne, tento pocit ale skladbou nekončí a sprevádza nás aj ďalšími kúskami. Druhá skladba Mourning Mill už ale album rozprúdi naplno a okrem výborných folkových vsuviek ju tvoria hlavne tvrdé metalové riffy, ktoré mi v mnohom dosť nápadne pripomenuli Hate Forest, ba miestami zneli až death-ovo. Taktiež musím dodať, že použitie rodného jazyka v textoch ma príjemne prekvapilo a dokonca znie výborne aj v škriekavom podaní. V podobnom duchu sa nesie aj ďalšia Wind Hunter, ktorá je, povedal by som, najtvrdšia skladba albumu. Čo mi však na nej priveľmi vadilo boli klávesy, ktoré znejú skoro všade hrozne gýčovo a nehodia sa k hudbe. Tiež mi nedá nepripomenúť naprogramované bicie, ktoré hudbe dávajú dojem kostrbatosti a umelosti.
Predel prichádza akustickou štvorkou Kukeri Towards The Sea po ktorej nasleduje dvojica podľa môjho názoru najlepších kúskov diela. Najprv My Dinasty, ktorá sa mi na prvé počutie hneď zapáčila a okrem tvrdých pasáží vytvára nádhernú až exoticky ľudovú atmosféru a hneď po nej The Solitude Of Stara Planina, ktorá aj keď je skoro celá bez elektrických nástrojov znie mysticky, priam ako starý rituál z čias bohov a duchov. Rituálne pokračuje aj pieseň Rhodopean Winter, ktorá je doslova metalovým besnením, plným energie. Pribúdajúcim počtom piesní však klesá pozornosť a chýba faktor, ktorý by dielo nejako občerstvil. Ľudové časti s mandolínou sa striedajú s priamočiarymi metalovými aj v ďalších skladbách. Za malé prekvapenie by sa možno dala pokladať neočakávaná zmena nálady v piesni Somewhere In The Woods, kde približne v strede skladby začína pravé ľudové veselie no aj to sa po čase mení späť v black metalový masaker. Podobne pokračujú aj ďalšie skladby, pochmúrna Memories In The Dark Of The Ages a folková pecka Sun, I Pray To Thee, ktorá je znamenitá svojou bulharskou ľudovou atmosférou a prekvapí nás aj ženský spev. Po nej nasleduje posledná Kukeri Of The Sun, tá ma však ničím konkrétnym neoslovila a ukončuje dielo celkom skromne.
Po vypočutí albumu musím jednoznačne skonštatovať, že moje počiatočné obavy boli zbytočné a Kukeri ma naozaj milo prekvapil. Z kladov by som vyzdvihol najmä fakt, že Dimo Dimov sa pri skladaní hudby neriadil žiadnymi modernými trendmi žánru a hudba je naozaj raritne originálna. Chválim aj zvuk, hlavne ľudových nástrojov, keďže gitary, bicie a vokál mali isté rezervy, čo môže byť často kameňom úrazu. Takisto mi nedá nespomenúť aj šťastlivé použitie bulharštiny. Iste sa ale nájdu aj negatíva diela, spomenul by som klávesy a možno zbytočne veľa piesní na nosiči. Svarrogh je u nás jeden z menej známych interpretov, no ak nič iné, tak minimálne vypočutie titulu Kukeri vrelo odporúčam.
Hodnotenie: 77 %
Napísal: Zoreslav
